Pred filmovou kamerou debutovala v roku 1957 a odvtedy nakrútila viac
ako 100 filmov a získala množstvo filmových cien. Držiteľka berlínskeho
Zlatého medveďa za celoživotné dielo spolupracovala s takými svetovými
režisérmi ako Roman Polanski, Luis Buňuel, Roger Vadim, Francois
Truffaut, Francois Ozon či Lars von Trier.
Okrem úloh, ktoré jej doprial svet filmu, sa jej tvár v roku 1985 stala
aj predlohou symbolu Francúzska – Marianne. O symbole republiky rozhodli
francúzske revolučné úrady v roku 1792. Mala ju predstavovať žena v
antickom oblečení držiaca kopiju. Medzi ľudom sa potom stala známou pod
menom Marianne. Sochy Marianne zdobia vstupné haly radníc všetkých
francúzskych miest a obcí i iné verejné priestranstvá.
Catherine Deneuveová, rodným menom Catherine Fabienne Dorléacová, sa
narodila 22. októbra 1943 v Paríži v hereckej rodine. Jej otec bol
divadelný a filmový herec Maurice Dorléac a matka Renée Simonotová
hrávala v parížskom divadle Theatre de l'Odéon. V divadle ako šepkárka
pôsobila aj jej stará mama. Herečkou bola tiež jej o rok staršia sestra
Françoise Dorléacová, ktorá tragicky zahynula pri autonehode v roku
1967.
Snom Catherine Deneuveovej nebolo spočiatku herectvo, túžila po kariére
módnej návrhárky. Pred filmovou kamerou sa však objavila už ako
stredoškoláčka v roku 1957 vo filme Les Collégiennes francúzskeho
režiséra André Hunebella, ale prvý väčší filmový úspech zažila až v roku
1964, keď účinkovala v muzikálovom filme Les Parapluies de Cherbourg
režiséra Jacquesa Demyho.
Femme fatale francúzskeho a svetového filmu má dve deti. Syna Christiana
Vadima má zo vzťahu s francúzskym režisérom Rogerom Vadimom. Dcéra
Chiara Mastroianni sa herečke narodila v čase, keď tvorila pár so
svetoznámym talianskym hercom Marcellom Mastroiannim. Niekoľko rokov
bola vydatá aj za fotografa Davida Baileyho, s ktorým sa rozviedla v
roku 1972.
K jej najznámejším a najúspešnejším filmom patria Repulsion (Hnus, r.
Roman Polanski, 1965), La Vie de château (Život na zámku, r. Jean-Paul
Rappeneau, 1966), Belle de jour (Kráska dňa, r. Luis Buňuel, 1967),
Tristana (Tristana, r. Luis Buňuel, 1970), Le Dernier métro (Posledné
metro, r. François Truffaut, 1980), Indochine (Indočína, r. Régis
Wargnier, 1992), Dancer in the Dark (Tanečnica v tme, r. Lars von Trier,
2000), The Musketeer (Mušketier, r. Peter Hyams, 2001) či 8 femmes (8
žien, r. Francois Ozon, 2002).
V roku 2019 stvárnila hlavné postavy v troch filmoch, v snímke Fte de
famille (Rodinná oslava, r. Cédric Kahn), vo filme L'Adieu la nuit
(Rozlúčka s nocou, r. André Téchiné) a v japonsko-francúzskej snímke La
Vérité (Pravda), ktorú režíroval Hirokazu Kore'eda. Naposledy sa
predstavila v dráme Bernadette (2023) režisérky Léa Domenachovej, kde
stvárnila manželku niekdajšieho fracnúzskeho prezidenta Jacquesa
Chiraca.
Catherine Deneuveová je laureátkou viacerých cien za herecké kreácie zo
svetových filmových festivalov. Zlatého medveďa za celoživotné dielo si z
Berlinale odniesla v roku 1998. V tom istom roku dostala ocenenie pre
najlepšiu herečku aj na festivale v Benátkach.
Zvláštnou cenou poroty ju ocenili aj v roku 2008 na festivale v Cannes.
Je tiež dvojnásobnou nositeľkou Európskej filmovej ceny, ktorú dostala v
roku 2002 za účinkovanie vo filme 8 žien a v roku 2013 cenu dostala za
celoživotné dielo. Francúzskeho filmového Césara získala v roku 1981 za
rolu vo filme Posledné metro a v roku 1993 za účinkovanie v snímke
Indočína.
Svoju popularitu využíva aj v spoločenskom angažovaní sa. Spolu s
viacerými umelcami protestovala v roku 1997 proti prijatiu nového
imigračného zákona vo Francúzsku. V roku 2011 spoločne s osobnosťami
medzinárodnej kinematografie podporila vyhlásenie odsudzujúce násilné
potláčanie prodemokratických demonštrácií v Sýrii. Zapojila sa aj do
celosvetovej kampane známych osobností za zrušenie trestu smrti na celej
planéte.
V roku 2000 navštívila Catherine Deneuveová aj Slovensko, keď si na
Medzinárodnom filmovom festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach
prevzala ocenenie Hercova misia. V roku 2003 navštívila Slovensko opäť
na pozvanie súkromnej televízie. Ako pamiatku na našu krajinu má kresby z
cyklu Botanický sen od slovenského výtvarníka Milana Lukáča, ktoré jej
padli do oka na výstave.
Svetová filmová diva mnohých prekvapila, keď sa pridala k niektorým
osobnostiam, s ktorými v roku 2018 podpísala list kritizujúci kampaň
#MeToo. Otvorený list aj s jej podpisom uverejnil francúzsky denník Le
Monde.